Krátkodobé a dlhodobé trendy vývoja kurzu amerického dolára

Extrémne nízke úrokové sadzby v Spojených Štátoch nedávajú doláru možnosť v čase recesie na ďalšie oslabovanie z dôvodu úrokovej arbitráže, pri ktorej presúvajú investori prostriedky do krajín s vyšším úročením. Americká centrálna banka FED už nemá ďalší priestor na znižovanie svojich cieľových sadzieb, ktoré sú momentálne stanovené v koridore 0 % - 0,25 %. Naopak recesia bude tlačiť ďalšie krajiny k znižovaniu úročenia, aby tak podporili úverovanie do reálnej ekonomiky a americkým investorom hľadajúcim úrokovú arbitráž sa tak bude ťažšie nachádzať lepšie zhodnotenie v zahraničí pri primeranej miere rizika a budú tak sťahovať prostriedky späť do Spojených Štátov. K tomu však budú musieť zameniť  cudzie meny za doláre, čo bude tlačiť na nárast kurzu dolára. Tento fakt využijú aj špekulanti k ďalšiemu nákupu dolárov a efekt sa tým pádom znásobí.

Aké sú bezpečné aktíva?

Charakteristickým znakom recesie je hľadanie bezpečných aktív. Za najbezpečnejšie aktíva sú považované americké štátne dlhopisy, keď teda zahraničný investor hľadá bezpečnú investíciu, musí si za normálnych okolností najprv nakúpiť doláre a za ne potom americké dlhopisy. Na atraktivite pridáva americkým dlhopisom aj očakávaný pokles ich ceny, keďže masívne záchranné balíčky zvýšia dlh krajiny  a Spojené Štáty budú vydávať ďalšie dlhopisy, s vyššou ponukou klesá ich cena a rastie ich výnos. Bezpečné aktíva v čase zmrznutia medzibankových trhov hľadajú aj banky, ktoré sa v takých prípadoch obracajú na najlikvidnejšiu menu, ktorou je dolár. Napätie na medzibankových trhoch síce už ustúpilo, nie je však možné vylúčiť, že sa v prípade prehĺbenia krízy zopakuje. Suma sumárum zvýšený dopyt po bezpečných aktívach zvyšuje dopyt po dolári, čo má za následok jeho posilnenie.

V posledných mesiacoch sa tak negatívne správy z najväčších svetových ekonomík, dokonca aj zo samotných Spojených Štátov premietajú do posilnenia dolára, keďže zvyšujú dopyt po bezpečných aktívach. Tieto pozitívne efekty pre dolár sú však pri hľadaní bezpečných aktív, ako aj pri úrokových arbitrážach obmedzené menovým rizikom a len investori ochotní podstúpiť riziko, že sa kurz dolára voči ich mene nezmení natoľko, že ich výnos v domácej mene bude negatívny, uskutočňujú takéto transakcie. Existuje však možnosť hedžingu voči menovému riziku, čo síce spôsobuje dodatočné náklady, na druhej strane ale menové riziko odpadá.

Z krátkodobého hľadiska pomáhajú doláru aj rôzne záchranné balíčky a mimoriadna aktivita FEDu pre podporu domácej ekonomiky a bankového sektora. Americkí predstavitelia vyvíjajú omnoho väčšie a nákladnejšie úsilie na boj voči recesii ako ďalšie popredné svetové ekonomiky. Investori tak pripisujú Spojeným Štátom väčšiu šancu dostať sa skôr z recesie ako ich najväčším obchodným partnerom, čo logicky prospieva aj doláru. Naopak, pokiaľ by sa v najbližších mesiacoch americká ekonomika aj napriek protikrízovým opatreniam prepadávala omnoho viac ako jej najväčší konkurenti, pozícia dolára ako bezpečného prístavu bude ohrozená, vzhľadom na prepojenosť najväčších svetových ekonomík však tento scenár nie je veľmi pravdepodobný.

Recesia nebude trvať večne

Aké sú ale vyhliadky pre dolár po skončení recesie?  V prvom rade klesne dopyt po bezpečných prístavoch a spolu s ich výpredajmi sa dostane pod predajný tlak aj dolár. Investori sa začnú obzerať po rizikovejších aktívach, ktoré sú k nájdeniu najmä mimo Spojených Štátov, kapitál sa tak bude presúvať mimo krajinu. Po ukončení baženia po bezpečných aktívach sa s odstupom času pravdepodobne vrátia niektoré trendy, ktoré pomaly ale isto oslabovali pozíciu dolára ako najobchodovanejšej meny.

Americký dolár dlhú dobu profitoval z pozície svetovej rezervnej a transakčnej meny. V posledných rokoch však jeho pozícia začala slabnúť, kým v roku 1999, kedy bolo zavedené euro, bol jeho podiel ako svetovej rezervnej meny až 71 %, ku koncu roka 2007 bol už tento podiel len o niečo viac ako 64 %, takmer celý tento stratený podiel si pripísalo euro. Po vytvorení eurozóny mnohé krajiny diverzifikovali svoje menové rezervy, aby ich prispôsobili objemom transakcií s krajinami eurozóny. V neprospech dolára ako rezervnej meny  hovoria vysoké deficity bežného účtu platobnej bilancie a politika centrálnej banky zameraná na viacero cieľov, ktoré spôsobujú jeho nestabilitu. Naopak dolár podporuje jeho rola meny, v ktorej sa oceňujú komodity a platia kontrakty za ich dodávku. Čím menšia je rola dolára ako rezervnej meny, tým nižší je relatívny dopyt po ňom a naopak, s jeho klesajúcim významom by tak mala klesať aj jeho hodnota.
Z dôvodu jeho likvidity a transakčnej meny pre obchod s komoditami naviazalo v minulosti množstvo krajín svoju menu na kurz dolára, takémuto fixovaniu kurzu meny na inú menu sa hovorí „peg“. Takáto menová politika si vyžaduje intervencie na devízovom trhu v podobe nákupu a predaja dolárov v snahe udržať kurz meny v určitom pásme okolo cieľového kurzu. Meny týchto krajín však zažívali v posledných rokoch väčšinou apreciačné tlaky, čo nútilo v záujme udržania kurzu centrálne banky zvyšovať ponuku vlastnej meny na devízovom trhu prostredníctvom nákupov dolára a predaja vlastnej meny a dolár tak mal ďalších zaručených kupcov. Niektoré krajiny však od fixovania svojej meny na dolár z dôvodu jeho nestability ustupujú, napríklad Čína a Rusko sa v posledných rokoch rozhodli nahradiť dolárový peg pegom na kôš mien. Hlasy za obmedzenie viazanosti na dolár sa ozývali aj z krajín perzského zálivu, ktoré z dôvodu absencie monetárnej politiky nedokázali adekvátne reagovať na domácu ekonomickú situáciu. Finančná kríza nateraz trend rušenia pegov zastavila, keď práve naopak väčšina mien zápasí s depreciačnými tlakmi a krajiny sa snažia prostredníctvom míňania naakumulovaných rezerv pegy udržať. Po skončení recesie však opäť vyplávajú na povrch staré problémy a v prípade, že by došlo k ďalšiemu rušeniu pegov, dolár príde o niektorých stálych kupcov, čo bude tlačiť na pokles jeho hodnoty.

Na pokles kurzu dolára bude v budúcnosti tlačiť aj nerovnováha platobnej bilancie Spojených Štátov. V súčasnosti dosahuje krajina vysoké deficity bežného účtu, v roku 2007 to bolo 5,3 %. Takáto nerovnováha je vyrovnávaná prebytkom v bilancii kapitálového účtu, v praxi to znamená, že americké subjekty si v zahraničí zaobstarávajú 5,3 % zo svojich prostriedkov. Aj napriek tomu, že tieto deficity nie sú až tak vysoké ako napríklad v prípade Španielska či Grécka, hrozivá je ich celková hodnota 738 mld. dolárov, čo predstavuje takmer polovicu svetového zahraničného dlhu. Tento stav však je udržateľný len dovtedy, kým budú mať zahraničné subjekty vôľu nakupovať naďalej americké aktíva v takej miere, aby pokryli deficit bilancie bežného účtu. Problémom však je, že súčasné deficity negatívne ovplyvňujú budúce bilancie bežných účtov, akumulácia dlhu amerických subjektov tak bude časom tlačiť na pokles dolára. Slabší dolár podporí exporty amerických subjektov a zdraží importy, čim sa deficit bežného účtu zmenší.

S odstupom času po skončení recesie by teda v dôsledku zvýšeného apetítu po riziku a obnovení trendov z posledných rokov mal dolár oslabovať. Vyhnúť sa oslabovaniu môže dolár v takom prípade, keby americká ekonomika vyšla z tejto krízy oproti ďalším svetovým ekonomikám víťazne, čo ale kvôli obrovským problémom v domácom bankovom sektore a na trhu s bývaním, ako aj ráznemu zadlžovaniu sa krajiny kvôli boju proti recesii nie je veľmi pravdepodobné.  

Autor je analytik spoločnosti X-Trade Brokers