Po prvé, centrálne banky samé nedokážu identifikovať bublinu. To sa dá opakovane preukázať výrokmi ich najvyšších predstaviteľov. Ceny amerických nehnuteľností nepovažoval Bernanke za prehnané ani pár mesiacov pred ich zrútením.
Po druhé, aj keď sa centrálnym bankám podarí identifikovať bublinu, nemajú také nástroje, aby ich rast zastavili bez vážnych následkov pre reálnu ekonomiku - horšie než môže vyvolať samotné prasknutie tejto bubliny.Greenspan vraj vedel o akciovej bubline v 90. rokoch, avšak len miernym zvýšením sadzieb jej nezabránil a ich výrazné zvýšenie odmietal, aby nespomalil ekonomiku.
Po tretie, centrálne banky by mali o dôvod viac zasiahnuť proti nadhodnoteným akciám a nehnuteľnostiam keby hrozilo, že ich rast povedie k vyššej inflácii. V praxi sa však nikdy neprekázalo, že by investičné bubliny urychľovali rast spotrebiteľských cien. Keď boli akcie výrazne nadhodnotené v polovici 60. rokov a na prelome milénia zostala americká inflácia nízka. Naopak, keď boli akcie podhodnotené začiatkom 50. rokov a v druhej polovici 70. rokov, inflácia vzrástla na svoje maximá.
Boj centrálnych bánk by bol preto iba bojom s veternými mlynmi. Naivným a dopredu prehraným.
Článok je vypracovaný v spolupráci sPioneer Investments