Začiatok súčasnej éry vysokej nezamestnanosti pripomína 80. roky. Obama i Reagan nastupovali do prezidentskej funkcie pri rovnakej miere nezamestnanosti, ktorá potom narástla až k dvojciferným hodnotám. Rovnako ako dnes, aj vtedy bolo najviac ľudí bez práce v automobilovom priemysle a v stavebníctve, medzi černochmi a teenagermi, alebo v štátoch Puerto Rico a Michigan. Tu ale podobnosť s 80. rokmi skončí.
80. roky – Od robotníka v automobilke k predavačovi hamburgerov
Reaganovi nezamestnaní sa nikdy nevrátili späť do tovární, z ktorých boli prepustení, ale začali pracovať v službách. Stali sa z nich pokladníci vo fast foodoch, zdravotné sestry, upratovačky, účtovníčky a sekretárky. Boli ochotní pracovať za nižšie mzdy a vykonávať inú, aj menej kvalifikovanú prácu. Z robotníka, ktorí predtým pracoval a automobilke, sa stal cez noc predavač hamburgerov. Nebola to vláda, ktorá im dala prácu, ale malé a stredné podniky, ktoré sa pri ekonomickom oživení rýchlo rozrastali. Vďaka mobilite a konkurencii pracovnej sily sa nezamestnanosť vrátila z maxima na svoju predkrízovú úroveň rýchlo – do dvoch rokov. Nové odbory v lekárstve a informačných technológiách tomu taktiež v menšej miere prispeli. Čo na tom, že ekonomika s miliónom sekretárok a upadajúcim priemyslom začala mať neskôr problémy s nižšou produktivitou.
30. roky – Zbudovanie infraštruktúry
30. roky predviedli úplne opačné riešenie masovej nezamestnanosti s rastúcou úlohou vlády na trhu práce. Rooseveltova administratíva potlačovala svojimi pravidlami a reguláciou súkromný sektor a znevýhodňovala viac ľudí. Veľké kolosy, ktoré reprezentovali starý priemysel, nakoniec taktiež nie. Nezamestnaní preto začali stavať mosty, cesty, letiská, parky a verejné budovy. A teraz ich majú stavať zas. Je to jeden z projektov v Obamovom programe na podporu nezamestnanosti.
Majú verejné práce aj v súčasnosti potenciál?
Je samozrejme otázka, aký je potenciál verejných prác dnes, keď je americká infraštruktúra na rozdiel od 30. rokov, už vybudovaná, a keď má súčasná vláda vzhľadom k miere zadlženia zložitejší prístup k zdrojom financovania. Niektoré verejné práce boli v 30.tych rokoch vytvárané zbytočne, iba s politickým cieľom umelého čo najväčšieho zníženia nezamestnanosti, ale ich spoločenský úžitok bol malý. Nakoniec, súčasná nezamestnanosť nedosahuje ani zďaleka tej úrovne, pri ktorej Rooseveltova vláda začala schvaľovať nákladné pracovné programy. Nezabúdajte ani, že zásluhu na znížení nezamestnanosti po desiatich rokoch na predkrízovú úroveň nie je možné pripisovať iba vládnym zásahom, ale bohužiaľ v tej dobe aj vojne. Ešte v roku 1941, po všetkých nákladných projektoch, bola nezamestnanosť rovnako vysoká ako dnes.
Na druhú stranu, pokiaľ ekonomika stráca konkurencieschopnosť, stráca aj pracovné miesta. Nové má zmysel vytvárať iba v priemysle, ktorý má budúcnosť. Taký priemysel sa dnes v Spojených štátoch horšie hľadá, ale ekonomika, ktorá má zostať tržná, by nemala vzdávať konkurenčný boj.
Autor pracuje ako analytik spoločnosti Pioneer Investments