Menová reforma v Československu v roku 1953 bola jednou z najdramatickejších udalostí v povojnovej histórii krajiny, ktorú historici nazývajú aj „veľkou peňažnou lúpežou“.
Dnes ľudia prichádzajú o celoživotné úspory, ak sa stanú obeťami podvodníkov - či už nevýhodne investujú do kryptomien, vstúpia do pyramídovej hry, alebo vyhodia státisíce eur z okna či pošlú ich falošnému vdovcovi na vrtnej plošine. Všetky tieto prípady majú však jedno spoločné, a síce to, že obete podvodu doplatili na vlastnú naivitu a nechali sa, žiaľ, oklamať. Menová reforma v roku 1953 bola rovnostárska, štát šiel ako smrtka s kosou rad radom a nevynechal nikoho. Najhoršie obišli tí, ktorí si pred reformou požičali peniaze, alebo si poctivo sporili.
Menová reforma, spustená pod zámienkou riešenia ekonomických problémov a zvýšenia kúpnej sily obyvateľov, zasiahla tisíce rodín. Následky boli devastujúce a hlboko ovplyvnili psychiku národa. „Menovou reformou roku 1953 získal čs. štát zhruba štyri miliardy nových korún. Doplatil na ňu predovšetkým radový občan, ktorý po skúsenostiach s výmenou peňazí roku 1945 držal peniaze radšej doma,“ uvádza historik Michal Štefanský.
Vláda do poslednej chvíle tvrdila, že ide o hoax
Reformu vláda plánovala od polovice roku 1952 a prebiehala pod rúškom prísneho utajenia, ktoré, ako sa neskôr ukázalo, až také prísne nebolo. Vláda, spolu so skupinou sovietskych expertov vedených námestníkom ministra financií I. D. Zlobinom, pripravovala nahradenie starej meny novou. Nové peniaze tajne vytlačili v Rusku a v „deň D“ už boli kompletne pripravené.
Napriek opatreniam sa na verejnosť dostali správy o možnej výmene peňazí. O reforme sa šuškalo celé týždne pred ňou, čo komunisticií funkcionári neskôr zvalili na svoje klebetné manželky. V skutočnosti sa papaláši na reformu dlhší čas pripravovali a rozdelili si úspory na menšie časti, najmä na vkladné knižky na doručiteľa. Že sa niečo deje, naznačovali aj samotné obchody. Ľudia sa v obave o svoje peniaze pustili do nakupovania drahších vecí, ako nábytok, šperky, koberce či dokonca nehnuteľnosti, no pár týždňov pred reformou už nemali peniaze kde míňať. V obchodoch sa akože rekonštruovalo, maľovalo a tovar bol skrytý v skladoch.
Najvyšší predstavitelia Československa tieto informácie popierali, dokonca aj prezident Antonín Zápotocký len dva dni pred spustením reformy v rozhlase upokojoval obyvateľstvo a vyhlásil: „Naša mena je pevná a menová reforma nebude, všetko sú to fámy, ktoré šíria triedni nepriatelia.“ Cituje ho portál Teraz.sk. V obecných rozhlasoch vyhlasovali menovú reformu za falošnú správu.
Nemala prísť, ale prišla
Doslova o pár hodín, teda 1. júna 1953, sa začala menová reforma. Okrem náhleho oznámenia o výmene peňazí vláda nariadila ozbrojeným zložkám, orgánom komunistickej strany a štátnej správe pripraviť sa na možné nepokoje.
Reforma bola drakonická – obyvateľom umožnila vymeniť maximálne 300 korún na osobu v pomere 5 ku 1, zatiaľ čo vyššie sumy boli menené v pomere 50 ku 1. Navyše, peniaze uložené v sporiteľniach sa vymieňali v diferencovanom kurze, podľa výšky vkladu - v pomere 5 až 10 ku 1 s tým, že vklady až do výšky 5 000 korún sa prepočítavali v najvýhodnejšom pomere. Mnohé viazané vklady v bankách však prepadli v prospech štátu.
Podľa údajov sa na Slovensku na výmenu predložilo 11,5 miliardy starých korún, za ktoré obyvateľstvo obdržalo len 422 miliónov nových korún. V priemere každý slovenský občan vymenil približne 3329 starých korún za 121 nových. Nové papierové peniaze vyrobila moskovská tlačiareň cenín Goznak a mince vznikali v leningradskej mincovni. Celá výmena trvala len štyri dni, ale znamenala pre ľudí obrovský psychický šok a pocit krivdy, pretože tisíce rodín prišli o celoživotné úspory.
Niekto nestratil nič, iný prišiel o celoživotné úspory
Historici však upozorňujú, že značná časť ľudí o nič neprišla. Peniaze do 300 korún na osobu sa síce zmenili kurzom 1:5, no zároveň poklesli ceny na 20 % pôvodných. Teda to, čo predtým stálo 5 korún, stálo po novom korunu. Ľudia, ktorí mali v banke do 5 000 korún, neprišli o nič.
Veľmi zle však obišli ľudia, ktorí si roky platili životné poistky, alebo investovali do dlhopisov - nezostalo z nich absolútne nič. Ľudia, ktorí si vzali pôžičky na bývanie, prerábku, zariadenie domu či iné väčšie výdavky, tiež prišli o tisíce korún. Ak peniaze nestihli minúť, prepočítali sa nevýhodným kurzom na novú menu. Zároveň sa im však dlh prepočítal nižším kurzom, 1:5, takže im dlhy raketovo narástli.
Podľa projektu Hoaxy a podvody išlo o „jednu z najkontroverznejších udalostí v začiatkoch budovania socializmu v Československu,“ ktorá mnohým spôsobila pád do chudoby. Dôsledkom tejto drastickej výmeny peňazí bolo aj niekoľko tragických udalostí, keď si ľudia v zúfalstve siahli na život. Reforma, ktorá mala byť súčasťou „cesty k rovnosti“, pre mnohých znamenala len prehĺbenie beznádeje. Už za vyjadrenie nespokojnosti hrozil trest.
„Frustrácia bola obrovská, bolo mnoho samovrážd, niekde rabovali úrady a napadli komunistických funkcionárov. Vyše šesťsto ľudí skončilo v uránových baniach za rozvracanie republiky. Stačilo, že verejne hovorili, že sa im to nepáči. Napríklad vás zbalil eštebák, ktorý počul, že na ulici nadávate na menovú reformu a povedal vám, že poďte s nami. Desať rokov vás nikto nevidel, rodina ani nevedela, kam vás zobrali,“ povedal historik Ľuboš Pavelka pre SME.
Pozitívna stránka reformy
Ústav pamäti národa pripomína, že menová reforma bola nevyhnutná a účinná. Vytvorila stabilnú menu, ktorá na Slovensku vydržala až do zavedenia Eura a v Česku prakticky platí dodnes. Zároveň však dodáva, že vtedajšia vláda ju komunikovala naozaj veľmi zle. „Ľudia mali pocit väčších strát, než reálne utrpeli. Niektorí reagovali skratovo samovraždou, či ničením peňazí,“ uvádza ÚPN, ktorý označil za odôvodnenie menovej reformy vládou za scestné.
Vláda mohla komunikovať skutočný účel, namiesto toho sa však rozhodla fabulovať a oklamať vlastný národ. Ešte aj po zavedení reformy sľubovala, že kurz novej meny bude viazaný na ruský rubeľ. V dôsledku toho skončila reforma oveľa horšie a tragickejšie. Menovú reformu bolo skutočne nutné vykonať, pretože v obehu bolo množstvo peňazí, čo zvyšovalo infláciu. Obeživo sa v rukách ľudí na území Česka a Slovenska kumulovalo najmä počas vojny a po SNP. Menová reforma mala zjednotiť československý menový trh a dostať z obehu hotovosť, za ktorú nebolo čo kupovať.
Komunistická vláda však namiesto toho „uväznila“ peniaze ľudí, vymenila ich nevýhodným kurzom, pričom do poslednej chvíle zatĺkala a šírila jednu lož za druhou.
Ivana Sladkovská
Šéfredaktorka portálu Peniaze.sk. Venuje sa najmä servisným ekonomickým témam štátnych dávok, dôchodkov a sociálnych výhod. Ďalšie články autora.